Neudržateľne zadlžené spoločnosti a fatálne nedostatky rezervných mien

Neudržateľne zadlžené spoločnosti a fatálne nedostatky rezervných mien

Je zaujímavé, že neočakávané dôsledky sa iba zriedka ukážu byť pozitívnymi. Centrálne banky v priebehu posledného desaťročia spustili vlnu bezprecedentných finančných stimulov (kvantitatívne uvoľňovanie, veľmi nízke úrokové sadzby a bohatá likvidita), pričom medzi plánované dôsledky týchto opatrení sa radilo:

1. Podpora bánk. Centrálne banky poskytovali komerčným bankám úvery za takmer nulové úroky, aby mohli banky tieto peniaze využiť na poskytovanie pôžičiek svojim klientom za vyššie sadzby.

2. Zvýšenie dopytu povzbudzovaním spotrebiteľov k tomu, aby nakupovali čo najskôr a ak je to možné, tak na dlh. Vzhľadom na to, že ekonomika založená na masovej spotrebe je závislá od „rastu“, spotrebitelia musia byť „nabádaní“ k tomu, aby zvyšovali svoje výdavky a robili tak na úkor vlastného dlhu – takýmto spôsobom totiž banky bohatnú.

3. Posilnenie aktív znižovaním úrokových sadzieb takmer na nulu. Dlhopisy, akcie a nehnuteľnosti reagujú na klesajúce úrokové sadzby mimoriadne pozitívne. Korporácie, ktoré si môžu požičiavať peniaze za nízke poplatky, si následne môžu dovoliť spätne odkupovať svoje akcie, čím umocnia majetok svojich najvyšších predstaviteľov a výkonných zamestnancov. Keď si spotrebitelia v dôsledku nižších úrokových sadzieb môžu dovoliť vyššie hypotéky, narastá aj ohodnotenie nehnuteľností. Hodnota dlhopisov sa zase zvyšuje priamo úmerne k poklesu ich výnosov.

Obrovské navyšovanie hodnoty rizikových aktív malo za cieľ vytvorenie takzvaného „efektu bohatstva“, v dôsledku ktorého mali domácnosti pocit, že sú výrazne bohatšími. To spôsobilo, že boli ochotnejšie požičiavať si peniaze a okamžite ich utrácať.

Všetky tieto očakávané dôsledky sa skutočne naplnili. Celosvetová ekonomika sa vo veľkej miere zaťažovala lacným dlhom, čo viedlo k vzniku finančných bublín na trhoch od Šanghaja až po New York a od Sydney až po Londýn. Dlh neustále narastal, pretože si požičiavali jednoducho všetci – vlády svetových krajín, miestne samosprávy, korporácie aj domácnosti.

Zatiaľ čo pozoruhodný objem peňazí prúdil do trhov s aktívami, istý podiel z nich sa dostal aj do reálnej ekonomiky, čo jej umožnilo vykázať „rast“ a každý bol spokojný.

Objavili sa však aj neočakávané dôsledky – lacné úvery spôsobili monumentálne rozšírenie výrobnej kapacity prakticky v každom sektore priemyslu. Svet tak v súčasnosti disponuje nadbytočnou výrobnou kapacitou, čo znamená, že mnohí poprední výrobcovia (s výnimkou spoločnosti Apple) nemajú potenciál ovplyvňovať oceňovanie produktov podľa svojich predstáv.

Lacný dlh, ktorý spoločnosti medzitým využívali na spätné nákupy akcií, síce navýšil cenu týchto akcií, ale neviedol k zvyšovaniu produktivity podnikov, ani uvádzaniu nových produktov na trh – jednoducho iba obohatil vlastníkov akcií týchto spoločností.

Inak povedané, väčšina tohto firemného dlhu bola investovaná veľmi nevhodne. Výrobná kapacita sa zvýšila nad úroveň celosvetového dopytu, ale peniaze boli premrhané pri spätnom nákupe akcií. Spoločnosti si v dôsledku presýtenia trhu v súčasnosti nemôžu dovoliť zvyšovať ceny svojich produktov, ale zároveň negenerujú dostatočný zisk na to, aby vôbec mohli splácať svoje dlhy.

Reakciou na túto situáciu je skutočnosť, že spoločnosti znižujú kvantitu a kvalitu svojich produktov a služieb, aby tak aspoň minimálne naštartovali peňažné toky, ktoré by im pomohli zvládnuť súčasné dlhy. Následne si požičiavajú znovu, aby si na oko udržali zdanlivú solventnosť.

Politika centrálnych bánk týmto spôsobom úplne zdeformovala výrobnú kapacitu a globálne dodávateľské reťazce, ochromila korporácie neprimeraným dlhovým zaťažením a znemožnila im dvíhať ceny produktov. Avšak akonáhle klesne celosvetový dopyt – čo je nevyhnutným výsledkom jeho umelého navyšovania – nadmerne zadlžené spoločnosti nebudú schopné splácať svoje dlhy. Budú vyhlasovať bankroty a bankám spôsobia ohromné straty.

Nemožno tiež zabúdať ani na ďalší neúmyselný dôsledok, ktorým je masívne narušenie menového systému. Keď Federálny rezervný systém (Fed) znížil výnosy štátnych dlhopisov na takmer nulovú hodnotu, efektívne podkopal hodnotu amerického dolára na globálnych trhoch, čím povzbudil spoločnosti mimo USA, aby si vyberali pôžičky denominované v lacných dolároch. Keď hodnota ich domácich mien posilňovala voči doláru, splácanie dlhu denominovaného v americkej mene bolo pre nich čoraz jednoduchšie.

Fed však v súčasnosti zvyšuje úrokové sadzby, výnosy štátnych dlhopisov narastajú a spolu s nimi sa zvyšuje hodnota amerického dolára. Výhody dlhu denominovaného v dolároch a splátok úrokov v zahraničných menách sa tak obrátili proti spoločnostiam mimo USA posilnenie amerického dolára poškodilo meny rozvíjajúcich sa trhov, čo spôsobilo, že splácanie úrokov je omnoho náročnejšie.

Zadlžené korporácie rozvíjajúcich sa ekonomík, ktoré doteraz používali svoje národné meny na splácanie dlhu denominovaného v amerických dolároch, sú odsúdené na zánik. Ak by bol totiž dlh denominovaný v miestnych menách a emitovaný domácimi bankami v rámci rozvíjajúcich sa trhov, pre nikoho v rozvinutom svete by to nepredstavovalo problém.

Avšak mnohé z úverov denominovaných v amerických dolároch boli vydávané európskymi bankami, čo znamená, že tieto inštitúcie utrpia katastrofické straty hneď, ako zadlžené spoločnosti rozvíjajúcich sa trhov začnú vyhlasovať bankroty.

Je teda zrejmé, že neočakávané dôsledky predchádzajúcej politiky centrálnych bánk sa postupne začnú prejavovať v podobe dominového efektu, teda vzniku neudržateľných dlhových a menových kríz.

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť takzvaný Triffinov paradox – ten opisuje konfliktné dvojité postavenie národných mien, ktoré zároveň vystupujú aj v úlohe celosvetových rezervných mien. Rezervné meny sú tie, ktoré krajiny po celom svete používajú v rámci cezhraničných platieb, úverov a devízových rezerv.

Spomenutý paradox hovorí o tom, že žiadna mena nemôže slúžiť súčasne dvom pánom. Ak totiž centrálna banka vydávajúca konkrétnu rezervnú menu zvýši úrokové sadzby z dôvodov v rámci domácej ekonomiky, navýšenie týchto sadzieb môže mať katastrofálne účinky na zahraničných dlžníkov, ktorí sú pri splácaní úrokov nútení konvertovať oslabené domáce meny na posilňujúcu rezervnú menu.

Vyššie výnosy posilňujú rezervné meny a oslabujú meny rozvíjajúcich sa trhov. Tým sa zvyšujú náklady na splácanie dlhov denominovaných v rezervných menách.

Keď má určitá mena ambíciu stať sa globálnou rezervnou menou, je potrebné odpovedať na otázku, akým spôsobom je možné exportovať dostatočný objem zvolenej meny do celosvetového finančného systému za cieľom uspokojenia dopytu v rámci platieb, pôžičiek a devízových rezerv. Ak vydávajúca krajina disponuje obchodným prebytkom alebo miernym deficitom, samotný obchod nedokáže pretlačiť do globálneho finančného systému dostatočný objem meny na to, aby boli splnené požiadavky kladené na rezervnú menu.

Alternatívnym mechanizmom v tomto smere je dlh. Ak vydávajúca centrálna banka poskytne úverové linky bankám, inštitúcie môžu poskytovať pôžičky denominované v rezervnej mene žiadateľom zo zahraničia.

Európske banky takto poskytovali pôžičky v eurách, čo má v súčasnosti ničivé následky. Dlžníci v rámci rozvíjajúcich sa trhov budú nútení vyhlasovať bankrot, pretože ich meny zásadne oslabujú voči euru a americkému doláru. Tým sa neprimerane zvyšujú ich náklady na splácanie dlhu denominovaného v eurách a dolároch.

Z uvedených skutočností vyplýva, že súčasný systém rezervných mien nevyhovuje v podstate nikomu. Vytvára a umocňuje fatálnu nerovnováhu v obchode, výnosoch a dlhoch. Niektorí účastníci finančného trhu zastávajú názor, že je potrebné vytvoriť systém založený na špeciálnych zúčtovacích jednotkách, takzvaných osobitných právach čerpania – SDR („Special Drawing Rights“). Takéto riešenie by však iba ďalej navýšilo komplexnosť systému, ktorý je už v súčasnosti dostatočne komplexným – a teda náchylným na zlyhanie v niektorej z jeho častí.

Pravdou ostáva, že neexistuje žiadna dokonalá rezervná mena. Dokonca aj zlato má svoje obmedzenia. Výsledkom teda je, že najlepším dostupným riešením je systém postavený na viacerých menách, ktorý by zahŕňal napríklad aj zlato či Bitcoin. Národy, dlžníci a veritelia by si vzhľadom na transparentnú škálu možností mohli vybrať akúkoľvek kombináciu mien, ktorá by im najviac vyhovovala.

Cesta vpred teda neznamená nahradiť americký dolár ďalšou nefunkčnou rezervnou menou. Riešenie namiesto toho spočíva v nahradení celého súčasného systému rezervných mien novým a transparentným systémom rôznych mien, ktoré by boli dostupné pre všetkých.

Pridané: 11. 10. 2018

Bude Vás zaujímať

10 vecí, ktorých sa musí zrieknuť každý milionár

  Celosvetovo uznávaný autor Steve Siebold, ktorý si vlastnými silami...

čítať ďalej...

Európa odhalila nový mechanizmus, ktorý môže ohroziť funkciu dolára ako rezervnej meny

Spojené štáty majú už nejakú dobu neohrozený monopol nad celosvetovou...

čítať ďalej...

Odber noviniek